Od poslušnosti a tradície k viere zo srdca

Každý človek má svoj príbeh. Príbeh, ktorý má úvod, zápletku a nejaké rozuzlenie. Alebo v prípade apoštola Pavla - toho, ktorý prenasledoval kresťanov - život pred tým, ako spoznal Ježiša, moment spoznania Ježiša a obdobie s Ježišom. Pred približne troma týždňami som dostala výzvu povedať ľuďom svoje svedectvo. Pred týždňom a pol prišiel nápad povedať ho takýmto spôsobom. Moje introvertné ja totiž nevie prísť za človekom a len tak btw začať hovoriť o viere. A takto sa to možno dostane aj k ľuďom, s ktorými sa moc nestretávam. :)

Zvláštny obrázok je na fotke, však? Keď si predstavíte moju vieru pred 10 alebo aj 7 či 5 rokmi, môže vyzerať nejak takto. Hrad z kociek, ktoré som proste vybrala z krabičky a postavila na seba. Ten, kto staval hrad z kociek, tak vie, že sa dá zbúrať veľmi ľahko. Vyrastala som vo veriacej rodine. Chodila som do kostola, každý večer sa modlila, chodila na náboženstvo a na kresťanské stretká a snažila sa žiť podľa všetkých príkazov a pravidiel, ktoré náboženstvo ponúka. Moja poslušná povaha proste všetko vstrebala - toto sa robí takto a toto takto a podľa toho som fungovala. Treba chodiť každú nedeľu a v prikázaný sviatok do kostola? Budem tam. Nemôžeš chodiť na prijímanie s hriechom? Pôjde sa na spoveď. Niekedy som to ale fakt preháňala, povedala by som. Viera nie je iba o príkazoch a pravidlách. Nie je vôbec o tom. Je o vzťahu s Bohom. To je základ. Všetky tie veci boli dobré, ale nemajú človeka zväzovať, ale dávať mu slobodu.

Približne pred 4 rokmi sme boli so stretkom na letnom výlete v jednej komunite v Anglicku. Okrem krásneho času na anglickom vidieku, dobrého jedla, super kamarátok a skvelých výletov sme mali veľa duchovného programu - prednášky, chvály, omše. Nebudem vám klamať, necítila som sa tam úplne dobre. Zatiaľ, čo ostatní tam na chválach odpadávali, hovorili v jazykoch a boli úplne nadšení, ja som tam len tak smutná sedela a rozmýšľala, prečo na mňa Boh zabudol. Dokonca aj človek, ktorý tam počas chvál prechádzal od človeka k človeku aby sa zaňho pomodlil, ma preskočil. Veľmi povzbudzujúce, však? A potom, keď sme to všetko neskôr v skupine rozoberali, cítila som sa ešte horšie a len som čakala, kedy to všetko skončí, aby som mohla byť sama. Neskôr som si ale uvedomila, že Boh sa každému prihovára inými spôsobmi. To, že nemáte dar jazykov alebo neodpadávate na chválach vôbec nevadí. Keď vám niekto chvály, aké ich poznáme dnes, prezentuje ako najsprávnejšiu formu spojenia s Bohom, nemusí to tak byť. Každý človek je jedinečný a stretáva sa s Bohom inými spôsobmi. Ja napríklad vidím Boha v prírode. Stretávam sa s ním v tichu. A každá kvetina mi hovorí: ,,Pozri, toto je pre Teba od Boha." To ale neznamená, že nepočúvam chválove pesničky alebo sa nezúčastňujem chvál. Len to nie je pre mňa to prvé, ako chcem stráviť čas s Bohom. Na konci toho letného výletu som prehrýzla svoju hrdosť, a keď nám členovia komunity ponúkli, že sa za nás pomodlia, išla som za tým pánom, čo ma vtedy preskočil. A po modlitbe? Bola som šťastná.

Od vtedy sa forma nášho stretka zmenila. Začali sme viac času tráviť s Bohom. Ja som doma začala čítať Bibliu. Začala som Novým zákonom a išla postupne do konca a potom na začiatok, ale ten čítam tak striedavo s inými pasážami. Nevidím presnú chvíľu, kedy sa moja viera zmenila. Myslím, že ona sa vyvíja od samého začiatku. Len teraz, keď mám s Bohom bližší vzťah, si k nemu aj viac dovolím. Niekedy až moc. xD Ale pointou je, že raz som prišla do bodu, že veciam, ktoré som sa naučila a bezprostredne prijala keď som bola malá kvôli mojej poslušnosti, musím uveriť vo svojom srdci a prijať ich. Ináč to bude dosť únavné všetko dodržiavať. A keď sa vás niekto opýta, prečo to tak je, tak mu poviete čo? No lebo to tak hovorí Biblia, 10 Božích prikázaní, povedali to v kostole... Ľuďom, ktorí o Bohu pochybujú, to treba logicky vysvetliť. A verte mi, väčšina vecí sa logicky vysvetliť dá. Sama pred sebou som si potrebovala veci odôvodniť. A až keď sa mi to podarilo, som ich vedela prijať a vysvetliť ostatným.

V súčasnosti sa moja viera vyvíja. Povedala by som, že práve som niekde na mori a zúri búrka. Veľa vecí, ktorým verím v praxi, teraz leží niekde v podpalubí nedotknutých a ja sa len tak bezvýznamne prechádzam po lodi a pozerám sa, čo sa to robí. Ale keď viem, že kapitánom je Boh, tak ma v bezpečí odvezie do prístavu. Myslíte si, že sa mi chcelo písať tento článok? Ani nie. Ale výzva je výzva a som rada, že som sa k tomu konečne dokopala. Človeku prospeje, keď sa znovu nad vierou zamyslí a obnoví si niektoré veci. :)