na PÚŠTI (by Sára)
,,Preto ju ja vyvábim, zavediem ju na púšť a prehovorím k jej srdcu."
Ozeáš 2,16
Drahý čitateľ!
Začnem malou otázkou. Aká je Tvoja predstava púšte? Myslím, že väčšina z nás si púšť predstavuje ako miesto, kde niet vody, tieňa, rastlín, a teda možno povedať že púsť je miesto bez akejkoľvek nádeje na život. Aspoň pre človeka dlhodobo veľmi nie. Horúci piesok namiesto zelenej trávy, slnko pražiace do očí, sucho... Myslím si, že takýto opis púšte je jedným z najčastejších. Miesto, kde aj ten najmenší náznak vody je neskôr identifikovaný ako fatamorgána. Miesto nekomfortu a únavy. Púšť sa pre nás stáva čímsi odstrašujúcim...
Možno sa pýtaš, prečo tu píšem práve o púšti. Nedávno som natrafila na verš z Biblie, ktorí mnohí isto poznáte.
Táto myšlienka nám môže prísť na prvé počutie zvláštna. Mohli by sme sa Boha pýtať; prečo práve na púšť? Ako to myslel? Všetkým je isto jasné, že nemal na mysli Saharu, no ani prenesený význam púšte nie je príliš lákavý. Pýtam sa Boha, prečo si vybral práve púšť. Prečo nepovedal napríklad: ,,Zavedie ju do rozkvitnutého ovocného sadu plného motýľov."? Hneď by to znelo romantickejšie a príťažlivejšie pre viacero ľudí, nemyslíš? No Boh to takto nepovedal. Povedal na púsť. A tak by som sa rada v tomto článku zamyslela, čo tým asi myslel a čo znamená táto veta pre mňa osobne. Prinajmenšom mi napadajú 2 vysvetlenia.
Prvý pohľad na púšť môže byť takýto: trápenie, ne-komfort... Myslím, že pre nás ľudí je tento pohľad na púšť prirodzený. Nik netúži po blúdení v horúčave. Ale prečo by nás dobrý Boh ktorý nám nechce ubližovať, vyvádzal na takéto miesto? Ďaleko od zdroja vody, od radosti?
Zo svojho života môžem povedať, že viackrát moju vieru Boh zachránil paradoxne práve púšťou. My, ľudia, máme tendenciu počas úspechov a prežívania "slávy" na Boha zabúdať. Samozrejme, že to môže byť aj príležitosť pre vďačnosť, no na druhej strane nás to často ťahá od neho ďalej. Máme pocit, že sme dobrí a že si vystačíme aj sami. Zdá sa nám, že všetko ide hladko. Svet je gombička. A zrazu príde niečo, čo nám podkope nohy a my v sebe nenachádzame silu vstať. Cítime sa pustí. Svoj úspech, na ktorom sme stavali, teraz pokladáme za niečo márne a uvedomujeme si, že v živote ide o iné veci. Prichádza ten moment, kedy prídeme na to, že sme krehkí. Začneme rozmýšľať a často až vtedy začneme Boha volať do svojho života.
Myslím, že Boh k nám hovorí denne. Každý to vníma inak. Niekto možno intenzívnejšie cez priateľov, iný cez krásu prírody...Boh si dokáže aj nače sklamania a utrpenia použiť na to, aby prehovoril k nám, k nášmu srdcu. Použije našu púsť na to,aby v nás vzbudil túžbu po ňom a po jeho pomoci. Toto môže byť jeden z pohľadov na stretnutie s Bohom v púšti, kedy naplno prežijeme našu krehkosť a uvedomíme si, že potrebujeme pomoc. Začneme vnímať to pusté miesto v našej duši, ktoré nič na svete nevie naplniť.
A ďalší pohľad, ktorým môžeme vnímať púšť, je ako pusté (pokojné) miesto, samotka... Tentokrát v pozitívnejšom zmysle. Údolie medzi horami, dedinka s pár domčekmi, kostolom, cintorínom, preteká ňou potôčik. Počuť len spev vtákov, škrekot vrán, bzukot včiel, občasný hlahol zvonov na veži alebo zvonce kráv.Obloha je tu v noci jasná, posiata hviezdami. Večerné prechádzky alejou... Už som sa trochu spustila, no hlavná idea mala byť vykreslenie pokojného miesta. Miesta, kde môžem načúvať Božiemu hlasu. Nemusí to byť vôbec takto idylicky poňaté. Môže to byť akýkoľvek priestor, akýkoľvek čas dňa, ktorý venujeme Bohu a v ktorom mu dovolíme, nech sa nám prihovára a mení nás. Viem, občas je to naozaj ťažké. Moderný človek zahltený povinnosťami a pocitom, že musí byť neustále produktívny, si ťažko hľadá čas na tichú modlitbu. Na to pusté miesto/púšť, v ktorej sa stretne s Bohom. Pretože Boh hovorí v tichu...
Som rada, že som už na konci článku. Nie preto, že by ma to nebavilo písať, to vôbec. :) Len som rada, že sú moje myšlienky bezpečne na papieri a tak sa rýchlo nestratia. :) Som rada, že som sa mohla o túto úvahu podeliť s Tebou. Hoci ju nepokladám za uzavretú, i tak sa teším, že som dnes aspoň nastúpila na cestu premýšľania o dôležitosti púšte v našich životoch.
Drahý čitateľ, prajem Ti, nech aj v Tvojom živote sú púšte časom na premenu srdca, časom na poznávanie vlastných limitov, ale aj veľkej Božej lásky, ktorá aj pusté miesta dokáže premeniť na nádherné lúky plné kvetov.
Článok: Sára
Fotka: Kroniky Narnie