Ja a flauta (1.časť)

Na flaute(zobcovej) som začala hrať, keď som mala asi 7 rokov. Mali sme doma flautu, tak si rodičia povedali, že ma skúsia prihlásiť na ZUŠ s tým, že keď mi to nepôjde alebo ma to nebude baviť, tak to robiť prestanem. Nebola som v tom najhoršia a pravdepodobne ma to aj bavilo. Inšpirovaná žiačkou, ktorá mávala hodiny predo mnou a hrala na priečnu flautu som vedela, že na takú chcem hrať aj ja. (Pre tých ktorí nevedia rozdiel medzi týmito dvoma flautami tak zobcová sa drží dopredu a väčšinou je drevená, ale už som sa stretla aj s plastovou farebnou verziou. Priečna je kovová. Najčastejšie strieborná ale profesionáli mávajú aj zlatú alebo platinovú.) Takže prišlo na to, že som začala hrávať na priečnu flautu. Neskôr som šla aj na súťaž, pán učiteľ ma dosadil do ľudového orchestra a dychového kvarteta. 

Veľmi som sa nezamýšľala nad možnosťou, že pôjdem na konzervatórium. Išla som na gymnázium s cieľom študovať na výške medicínu alebo chémiu. Po polroku mi bolo jasné, že to tak nebude. V škole som sa nudila, nebola som tam šťastná, moje srdce mi hovorilo, že MÔŽEM snívať a urobiť niečo pre to, čo chcem. Nabrať odvahu a podstúpiť v mojom živote zmenu. Bola som veľmi nerozhodná. Srdce mi hovorilo, že chcem študovať flautu, rozum, že po gymnáziu budem mať viac možností. Nakoniec som nabrala odvahu počúvnuť srdce a začalo sa to vybavovať. Išla som na flautové kurzy k profesorke, nech si vyskúšam, ako to chodí. Počas tých dní mi bolo jasné, že toto nie je pre mňa. Ja nechcem cvičiť toľko hodín denne. A k tomu nová flauta? Však táto mi postačí. Ale poviem vám, že všetko je proces. Počas cesty nemusíte vidieť čo chcete, zbadáte to až keď sa spätne pozriete. Po záverečnom koncerte, po čase strávenom s ostatnými flautistkami, po tom, ako som sa dopracovala k nejakému výsledku počas dní strávených na kurzoch som si povedala áno. No cesta nebola až taká jednoduchá...