Ja a flauta (3.časť)

V poslednej časti môjho príbehu sme skončili vtedy, keď som nastúpila na konzervatórium s prístupom, že to na škole nejako 4 roky pretrpím, zmaturujem, popri tom sa budem vzdelávať v iných predmetoch a potom pôjdem na matfyz alebo medicínu. Formovanie človeka a jeho túžob a nasmerovaní je proces, a moja cesta bola proces tiež. 

Prvý týždeň na mojej škole sme skoro nič nerobili, na čo som z gymnázia nebola zvyknutá. Chýbala mi bývala škola a nezaobišlo sa to bez sĺz. Ale po čase som zistila, že si rozumiem so spolužiakmi a na hodinách je mnohokrát veľká zábava. No stále som nebola vo svojej koži. Robila som, čo sa odo mňa očakávalo. Cvičila na flaute toľko, koľko bolo nutné - o nič viac, učila sa na hodiny ak to bolo nutné, popri tom chodila na matematiku na inú školu. Ku koncu roka som sa už začala zmierovať s tým že medicína nebude a matfyz ma už tiež tak veľmi nebral. Do úvahy pripadala liečebná pedagogika alebo iné typy pedagogiky. V druhom ročníku už profesorka začala viac trvať na tom, že potrebujem novú flautu. Dovtedy som hrala na tej, s ktorou som začínala. Ja som ju až tak nechcela. Však načo, keď sa tomu nebudem venovať? Ale moje pookrievanie bolo stále väčšie a väčšie až kým mi rodičia nepovedali, že dostanem na svoju 18tku novú flautu. To som doslova skákala od radosti(v súčasnosti je u mňa takýto prejav radosti dosť častý). A to bol prelom. Začala som cvičiť aj o čosi viac než bolo nutné a tiež som si začala uvedomovať, že by bola škoda to po 4.ročníku nechať tak, keď tomu toľko venujem. Vtedy som už na škole bola šťastná a aj keď si to nerada priznávam, tak dobre, že rodičia neustúpili. V treťom ročníku som ešte moje smerovanie nevedela až tak uchopiť. Vedela som, že chcem študovať flautu a mať možnosť hrať v nejakom lepšom orchestri ale dosť ma lákal, a stále aj láka odbor muzikoterapie (ale to by som riešila skôr cez kurzy ak to bude Boh chcieť). A v štvrtom ročníku to začalo naberať smer a bola som postavená pred cestu rozhodnutia čo ďalej a kedy...